Veronetka

Silvia Vančová

Silvia Vančová

Veľa ľudí sa ma pýta, ako a prečo som začala písať...

 

Svoje básne som „dala na papier“ v priebehu druhej materskej dovolenky, ale vznikli skôr – keď mala moja prvá dcéra Veronika tri roky. Každý večer pred spaním dožadovala, aby som jej niečo rozprávala. Po množstve známych rozprávok, básničiek aj príbehov, som si začala príbehy vymýšľať.

 

Prvý bol o zatúlanom mačiatku a veľmi sa jej zapáčil. Toľkokrát som jej ho večer čo večer prerozprávala, až sa sám začal rýmovať. Neskôr som tie príbehy, ktoré mali obe dcéry Veronika aj Anetka z môjho rozprávania najradšej, zveršovala do zbierky básní „Dve srdiečka“, aby im na tieto detské časy ostala pamiatka.

 

A tak sa začalo moje písanie... To, že píšem, som si uvedomila, keď som dávala dohromady

spomínané príbehy.

 

Keď Veronika chodila do posledného ročníka materskej školy a blížil sa deň, kedy do nej po štyroch rokoch mala ísť ako škôlkarka poslednýkrát, napísala som pre ňu a jej spolužiakov báseň „Rozlúčka so škôlkou“. Pridala som k nej ešte zopár básní, ktoré som už dlho nosila v hlave a ktoré boli také príznačné pre deti v tomto veku... Túto zbierku som nazvala „Ľúbim“ a ilustrácie k básničkám vytvorili práve tie deti – moja dcéra so spolužiakmi, kvôli ktorým zbierka vznikla.

 

Postupne vznikali nové básničky, nové príbehy, nové rozprávky... Z niektorých vznikla knižka, niektoré sú stále uložené „v šuflíku“, niektoré odvial čas...

 

Ale detstvo mojich dcér ešte nekončí! Stále sa tie moje dievky dožadujú rozprávok, stále majú chuť čítať a počúvať... A mne takmer každý deň oprašujú spomienky na detstvo, školské chvíle, kamarátstva, detské radosti aj starosti...

 

No nepíšte, keď máte doma takú inšpiráciu!

 

© 2023 Veronetka, s.r.o.